Múzeum Janka Kráľa vzniklo rozhodnutím Rady Okresného národného výboru v Liptovskom Mikuláši z 3. júna 1955 ako Okresné vlastivedné múzeum, pomenované po mikulášskom rodákovi, romantickom básnikovi Jankovi Kráľovi.

Vyvrcholilo tak nemalé úsilie vtedajších priaznivcov a aktivistov kultúrneho diania – akad. maliara Janka Alexyho, akad. sochára Alfonza Gromu, Júliusa Lenka, Daniela Šefčíka, Mikuláša Štalmacha, Jána Kamhala a iných, ktorí sa na všetkých úrovniach – v meste, okrese i na povereníctve kultúry v Bratislave snažili presadiť myšlienku vytvoriť v Liptovskom Mikuláši, popri Múzeu slovenského krasu, vlastivedné múzeum. Sídlom múzea sa stala Illéšházyovská kúria, prvý stoličný dom, od začiatku 20. storočia známy aj ako Seligovský dom. Po jej prestavbe v r. 1958… pokračuj na stránke múzea

Záhádný majster z Okoličného

Obyvateľmi Červeného Kláštora boli po celé stáročia dve prísne rehole, Kamaldulov a Kartuziánov. Prísnejšiu rehoľu ako kamalduli majú iba trapisti. Trapisti nesmú rozprávať, nesmú sa obkolesovať zeleňou. Môžu hľadieť len na nebo a vyprahlú zem.

Kamalduli popri izolácii a prísnosti svojho života milujú zeleň. 

Domky, v ktorých bývali po jednom otcovia alebo bratia, boli rozostavané v záhrade pozdĺž chodníka. Pri každom domku bola ešte malá záhradka, kde mnísi pestovali to, v čom mali záľubu. Vnútro bolo rozdelené na niekoľko malých miestností: kaplnku, izbu na prácu a spanie, hygienický kút a sklad paliva. Ako lôžko slúžila pričňa z dosák a slamník, na prikrytie jedna, dve deky. Každý dom so svojou záhradkou bol ohradený múrom. Považoval sa teda za obyvateľov svet – pustovňu.

Hovorilo sa, že títo mnísi sa zdravili „memento mori“ (pamätaj, že zomrieš). Nie je to však pravda. Tento pozdrav im pripísal Henryk Sienkiewicz v knihe Pan Wołodyjowski a od tých čias sa to tradovalo.

Rozprávať im bolo dovolené tri krát do týždňa, v čase pôstu dvakrát. Ale, ako sa o nich hovorilo, ani túto úľavu veľmi nevyužívali.

Kamalduli sú (boli) vegetariáni. Ich strava bola preto jednoduchá: na raňajky čierna meltová káva, chlieb s kúskom masla alebo džemu, na obed zeleninová polievka, zemiaky, kúsok ryby alebo vajce, na večeru zemiaková kaša s kyslým mliekom alebo zemiakový boršč. Stravu im roznášal kuchár v obedároch a každý ju konzumoval sám vo svojom domku. Preslávili sa tiež zberom a použivaním liečivých bylín. Aj v Červenom Kláštore je vystavený mimoriadne vzácny herbár mních Cypriána.