Vstupné: 

 Dobrovoľné 

 

​ Hodiny: 

  Jún – September: 

PON – PIA 10:00-12:00, 13:00-17:00

s audiosprievodcom

 Sväte omše  

PON – PIA 6:15, 18:15 (v zime 17:00)

SOB 7:00, 18:15 (v zime 17:00)

NED 6:15, 8:00, 9:15, 10.45, 18:15 (v zime 17:00)

Email: fara@faralm.sk, Telefón: +421 44 552 21 42

Vyhľadaj spojenie do zastávky /stanice Liptovský MikulášNiečo nesedí? Napíšte nám

Rímskokatolícky kostol sv. Mikuláša, trojloďová ranogotická stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a predstavanou vežou z obdobia rokov 1280 – 1300. Stojí na mieste staršieho románskeho kostola. Nachádza sa v južnej časti Námestia osloboditeľov, v centre mesta. V polovici 15. storočia bol poškodený v bojoch s Bratríkmi. V druhej polovici 15. storočia bol stavebne upravený, rozšírený a zaklenutý v duchu neskoroej gotiky. Od príchodu reformácie v polovici 16. storočia až do konca 17. storočia bol kostol evanjelický. V rokoch 1632 – 1637 tu bol kazateľom český exulant, významný barokový spisovateľ Juraj Tranovský. Od roku 1685 je kostol katolícky, nasledovali barokové úpravy v 18. storočí. V roku 1883 bol postihnutý požiarom a obnovený v roku 1903. Ďalšou obnovou prešiel v rokoch 1940 – 1943 pod vedením architektov M. M. Harminca a J. Záchenského, kedy mu bol vrátený stredoveký charakter, za cenu straty neskorších slohových úprav. V tomto období došlo k asanácii obranného múru a súboru historických obchodov, s ktorými tvoril urbanistický celok. Boli pristavané bočné kaplnky, na ktorých výzdobe sa podieľali poprední umelci doby ako Janko Alexy, Fero Kráľ a Ján Želibský. Hlavný oltár sv. Mikuláša s bočnými sochami sv. Štefana a sv. Ladislava je neogotická práca s gotickými tabuľami a predelou. Staré gotické tabuľové maľby boli umiestnené do Liptovského múzea v Ružomberku. V severnej lodi je umiestnený gotický mariánsky krídlový oltár z obdobia rokov 1470 – 1480. V južnej lodi sa nachádza goti … pokračuj na wiki

Záhádný majster z Okoličného

Obyvateľmi Červeného Kláštora boli po celé stáročia dve prísne rehole, Kamaldulov a Kartuziánov. Prísnejšiu rehoľu ako kamalduli majú iba trapisti. Trapisti nesmú rozprávať, nesmú sa obkolesovať zeleňou. Môžu hľadieť len na nebo a vyprahlú zem.

Kamalduli popri izolácii a prísnosti svojho života milujú zeleň. 

Domky, v ktorých bývali po jednom otcovia alebo bratia, boli rozostavané v záhrade pozdĺž chodníka. Pri každom domku bola ešte malá záhradka, kde mnísi pestovali to, v čom mali záľubu. Vnútro bolo rozdelené na niekoľko malých miestností: kaplnku, izbu na prácu a spanie, hygienický kút a sklad paliva. Ako lôžko slúžila pričňa z dosák a slamník, na prikrytie jedna, dve deky. Každý dom so svojou záhradkou bol ohradený múrom. Považoval sa teda za obyvateľov svet – pustovňu.

Hovorilo sa, že títo mnísi sa zdravili „memento mori“ (pamätaj, že zomrieš). Nie je to však pravda. Tento pozdrav im pripísal Henryk Sienkiewicz v knihe Pan Wołodyjowski a od tých čias sa to tradovalo.

Rozprávať im bolo dovolené tri krát do týždňa, v čase pôstu dvakrát. Ale, ako sa o nich hovorilo, ani túto úľavu veľmi nevyužívali.

Kamalduli sú (boli) vegetariáni. Ich strava bola preto jednoduchá: na raňajky čierna meltová káva, chlieb s kúskom masla alebo džemu, na obed zeleninová polievka, zemiaky, kúsok ryby alebo vajce, na večeru zemiaková kaša s kyslým mliekom alebo zemiakový boršč. Stravu im roznášal kuchár v obedároch a každý ju konzumoval sám vo svojom domku. Preslávili sa tiež zberom a použivaním liečivých bylín. Aj v Červenom Kláštore je vystavený mimoriadne vzácny herbár mních Cypriána.