Vstupné: 

 Plné 2 €:

Sprevádzanie: 10 € 

 Zľavy: 

Deti  1 €

Dôchodcovia, študenti:  1,5 €

 

​ Hodiny: 

  Máj – September: 

UTO – NED  8:30 – 12:30    13:00 – 16:30

 Október – Apríl: 

UTO – NED  8:30 – 12:30    13:00 – 16:00

 

Email: tik@bardejov.travel, Telefón: +421 54 474 60 38     

Vyhľadaj spojenie do zastávky /stanice BardejovFacebook Niečo nesedí? Napíšte nám

Správa mesta Bardejov prešla počas historického obdobia dlhým vývojom. Pôvodne toto územie i prvotnú slovanskú osadu spravovali cisterciánski mnísi a ich predstavený – prior kláštora. Dôležitým medzníkom vo vývoji mestskej správy bol rok 1376, kedy kráľ Ľudovít I. Veľký z Anjou povýšil osadu na slobodné kráľovské mesto a udelil mu právo voľby richtára a mestskej rady.

Mestská rada sa počas celého 15. storočia schádzala v úradnej miestnosti richtára, ktorá sa nachádzala mimo terajšieho centrálneho námestia.

Koniec 15. storočia priniesol Bardejovu rozkvet hospodárskeho a spoločenského života, čo sa odzrkadlilo i v živote mestskej honorácie. Významné postavenie mesta ako aj potreba reprezentatívnejších priestorov určených pre zasadnutia rady mala zabezpečiť stavba honosnej radnice. Na základe rozhodnutia mestskej rady ju postavili v strede trhového námestia.

V roku 1505 sa začali stavebné práce, ktorými predstavitelia mesta poverili majstra Alexandra. Ten v priebehu roku 1505 postavil prízemie budovy. Na stavbe sa v nasledujúcich rokoch vystriedalo niekoľko stavebných majstrov. Ďalším bol majster Alexius, autor arkiera, okien a portálov (v roku 1508). Majster Ján z Prešova ukončil v nasledujúcom roku prvé poschodie, postavil vysoké štíty a vyzdobil ich kamennými prvkami. Maliarsku výzdobu realizovali miestni majstri Theofil Stanczel v rokoch 1510 – 1511 (maľovanými erbami vyzdobil štíty a v radnej sieni namaľoval výjav Posledného súdu) a Matej Grunwald (výmaľba exteriéru). Tým bola budova po stavebnej stránke hotová…. pokračuj na wiki

Mlčiaci mnísi uprostred krásnej prírody.

Obyvateľmi Červeného Kláštora boli po celé stáročia dve prísne rehole, Kamaldulov a Kartuziánov. Prísnejšiu rehoľu ako kamalduli majú iba trapisti. Trapisti nesmú rozprávať, nesmú sa obkolesovať zeleňou. Môžu hľadieť len na nebo a vyprahlú zem.

Kamalduli popri izolácii a prísnosti svojho života milujú zeleň. 

Domky, v ktorých bývali po jednom otcovia alebo bratia, boli rozostavané v záhrade pozdĺž chodníka. Pri každom domku bola ešte malá záhradka, kde mnísi pestovali to, v čom mali záľubu. Vnútro bolo rozdelené na niekoľko malých miestností: kaplnku, izbu na prácu a spanie, hygienický kút a sklad paliva. Ako lôžko slúžila pričňa z dosák a slamník, na prikrytie jedna, dve deky. Každý dom so svojou záhradkou bol ohradený múrom. Považoval sa teda za obyvateľov svet – pustovňu.

Hovorilo sa, že títo mnísi sa zdravili „memento mori“ (pamätaj, že zomrieš). Nie je to však pravda. Tento pozdrav im pripísal Henryk Sienkiewicz v knihe Pan Wołodyjowski a od tých čias sa to tradovalo.

Rozprávať im bolo dovolené tri krát do týždňa, v čase pôstu dvakrát. Ale, ako sa o nich hovorilo, ani túto úľavu veľmi nevyužívali.

Kamalduli sú (boli) vegetariáni. Ich strava bola preto jednoduchá: na raňajky čierna meltová káva, chlieb s kúskom masla alebo džemu, na obed zeleninová polievka, zemiaky, kúsok ryby alebo vajce, na večeru zemiaková kaša s kyslým mliekom alebo zemiakový boršč. Stravu im roznášal kuchár v obedároch a každý ju konzumoval sám vo svojom domku. Preslávili sa tiež zberom a použivaním liečivých bylín. Aj v Červenom Kláštore je vystavený mimoriadne vzácny herbár mních Cypriána.