Chcete navštíviť kostol a múzeum? Kontaktujte farský úrad v Okoličnom, ktorý vám rád poskytne detailné info.

Email: okolicne@farnostokolicne.sk, Telefón: +421 949 217 797

Vyhľadaj spojenie do zastávky /stanice Okoličné  Bajkom zo staniceFacebook Niečo nesedí? Napíšte nám

Prvá zmienka o Okoličnom pochádza z roku 1248 a dlhý čas bola obec majetkom šľachtickej rodiny Okoličanských. Prvým vlastníkom, zemepánom  Okoličného bol Miko, ktorý zomrel v roku 1288. V tom istom roku sa stáva zemepánom Serafín I., ktorý je považovaný za zakladateľa rodu Okoličániovcov. V roku 1435 obec vypálili Husiti a obyvatelia odišli s nimi. Zemepán Michal Okoličáni, aby získal nových obyvateľov, sľubuje im úľavy v poddanských povinnostiach. V roku 1480 zahajuje výstavbu kostola a kláštora a zriaďuje faru ktorá bola dovtedy len v Svätom Mikuláši. Za to ustúpil časť svojho dedičného léna spomínanej fare v Liptovskom Mikuláši. Zaujímavou časťou výzdoby interiéru je stredoveký variant erbu rodiny Okoličáni, zlatá hviezda a polmesiac na modrom poli. V neskoršom období sa tieto symboly vyskytujú ako pridružené symboly po okrajoch erbu ako napríklad aj na oltároch v kostole.

Celý františkánsky komplex vznikol rokoch 1476 – 1492 na mieste pôvodného gotického kostola sv. Kozmu a Damiána. Z tohto objektu sa zachovalo zachovalo presbytérium, premenené na sakristiu. Nový kláštorný kostol bol najskôr zasvätený Panne Márii anjelov a až neskôr sv. Petrovi z Alkantary. Podnet na výstavbu dal kráľ Matej Korvín, ktorý poveril svojho … pokračuj na wiki

Záhádný majster z Okoličného

Obyvateľmi Červeného Kláštora boli po celé stáročia dve prísne rehole, Kamaldulov a Kartuziánov. Prísnejšiu rehoľu ako kamalduli majú iba trapisti. Trapisti nesmú rozprávať, nesmú sa obkolesovať zeleňou. Môžu hľadieť len na nebo a vyprahlú zem.

Kamalduli popri izolácii a prísnosti svojho života milujú zeleň. 

Domky, v ktorých bývali po jednom otcovia alebo bratia, boli rozostavané v záhrade pozdĺž chodníka. Pri každom domku bola ešte malá záhradka, kde mnísi pestovali to, v čom mali záľubu. Vnútro bolo rozdelené na niekoľko malých miestností: kaplnku, izbu na prácu a spanie, hygienický kút a sklad paliva. Ako lôžko slúžila pričňa z dosák a slamník, na prikrytie jedna, dve deky. Každý dom so svojou záhradkou bol ohradený múrom. Považoval sa teda za obyvateľov svet – pustovňu.

Hovorilo sa, že títo mnísi sa zdravili „memento mori“ (pamätaj, že zomrieš). Nie je to však pravda. Tento pozdrav im pripísal Henryk Sienkiewicz v knihe Pan Wołodyjowski a od tých čias sa to tradovalo.

Rozprávať im bolo dovolené tri krát do týždňa, v čase pôstu dvakrát. Ale, ako sa o nich hovorilo, ani túto úľavu veľmi nevyužívali.

Kamalduli sú (boli) vegetariáni. Ich strava bola preto jednoduchá: na raňajky čierna meltová káva, chlieb s kúskom masla alebo džemu, na obed zeleninová polievka, zemiaky, kúsok ryby alebo vajce, na večeru zemiaková kaša s kyslým mliekom alebo zemiakový boršč. Stravu im roznášal kuchár v obedároch a každý ju konzumoval sám vo svojom domku. Preslávili sa tiež zberom a použivaním liečivých bylín. Aj v Červenom Kláštore je vystavený mimoriadne vzácny herbár mních Cypriána.