Vlak, bus doBajkomĽahká prechádzka zMierna túra zSeriózna túra zExponovaný terén a reťaze

---

 

Email: muzeumcervenyklastor@muzeumcervenyklastor.sk, Telefón: +421 911 325 250 / +421 52 482 2057

Facebook Niečo nesedí? Napíšte nám

Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipisicing elit. Optio, neque qui velit. Magni dolorum quidem ipsam eligendi, totam, facilis laudantium cum accusamus ullam voluptatibus commodi numquam, error, est. Ea, consequatur.

Založenie kláštora potvrdila roku 1319 spišská kapitula a roku 1320 dal súhlas na jeho postavenie kráľ Karol I. Róbert z Anjou.

Kláštor dobyli v prvej polovici 15. storočia husitské vojská. Ďalšie obliehanie kláštora začiatkom 16. storočia prinútilo mníchov ho opustiť. Kláštor upadal. Objekt dostal svetských majiteľov, napr. v roku 1609 kláštor nadobudol Štefan Thököly, v roku 1625 sa stal vlastníctvom Pavla Rákócziho, ktorý dal vybudovať niektoré jeho vnútorné zariadenie a opevnil ho múrom.

Až začiatkom 18. storočia sa kláštor opäť dostal do cirkevných rúk. Jeho majiteľom sa stal nitriansky biskup Ladislav Matiašovský, ktorý kláštor po svojej smrti v r. 1705 v testamente odkázal benediktínskej reholi – kamaldulom, pomenovaným podľa materského kláštora Camaldoli pri Arezze v Toskánsku. Ich príchodom začala nová etapa rozmachu kláštora.

Po príchode kláštor pomenovali „Kláštor pustovníkov hory Troch korún“. Celý objekt dali zrenovovať pre svoje potreby v duchu súdobého slohu – baroka. Na miestach starších pustovní si postavili svoje domčeky na južnej a východnej strane od kostola. Zaoberali sa poľnohospodárstvom, záhradkárstvom, rybolovom a liečiteľstvom. Podľa pôvodných kartuziánskych predpisov malo žiť v každom kláštore štrnásť mníchov a šestnásť bratov-laikov. V Červenom kláštore bolo desať pustovní. Okrem toho mnísi sa sústredili na prestavbu hospodárskych budov. V roku 1747 opravili i kostol, najmonumentálnejšiu stavbu celého kláštorného komplexu. Jeho exteriér ostal zachovaný v gotickom slohu, interiér doznal obnovy v duchu baroka. Steny i gotické klenby ozdobili maľbami s rozsiahlymi dekoráciami rastlinných motívov. V interiéri umiestnili nové lavice pomaľované barokovými maľbami, zachytávajúcimi každodenný život tunajších obyvateľov vo chvíľach práce, odpočinku i modlitieb.… pokračuj na wiki

Mlčiaci mnísi uprostred krásnej prírody.

Obyvateľmi Červeného Kláštora boli po celé stáročia dve prísne rehole, Kamaldulov a Kartuziánov. Prísnejšiu rehoľu ako kamalduli majú iba trapisti. Trapisti nesmú rozprávať, nesmú sa obkolesovať zeleňou. Môžu hľadieť len na nebo a vyprahlú zem.

Kamalduli popri izolácii a prísnosti svojho života milujú zeleň. 

Domky, v ktorých bývali po jednom otcovia alebo bratia, boli rozostavané v záhrade pozdĺž chodníka. Pri každom domku bola ešte malá záhradka, kde mnísi pestovali to, v čom mali záľubu. Vnútro bolo rozdelené na niekoľko malých miestností: kaplnku, izbu na prácu a spanie, hygienický kút a sklad paliva. Ako lôžko slúžila pričňa z dosák a slamník, na prikrytie jedna, dve deky. Každý dom so svojou záhradkou bol ohradený múrom. Považoval sa teda za obyvateľov svet – pustovňu.

Hovorilo sa, že títo mnísi sa zdravili „memento mori“ (pamätaj, že zomrieš). Nie je to však pravda. Tento pozdrav im pripísal Henryk Sienkiewicz v knihe Pan Wołodyjowski a od tých čias sa to tradovalo.

Rozprávať im bolo dovolené tri krát do týždňa, v čase pôstu dvakrát. Ale, ako sa o nich hovorilo, ani túto úľavu veľmi nevyužívali.

Kamalduli sú (boli) vegetariáni. Ich strava bola preto jednoduchá: na raňajky čierna meltová káva, chlieb s kúskom masla alebo džemu, na obed zeleninová polievka, zemiaky, kúsok ryby alebo vajce, na večeru zemiaková kaša s kyslým mliekom alebo zemiakový boršč. Stravu im roznášal kuchár v obedároch a každý ju konzumoval sám vo svojom domku. Preslávili sa tiež zberom a použivaním liečivých bylín. Aj v Červenom Kláštore je vystavený mimoriadne vzácny herbár mních Cypriána.